K diskusii o primeraných telesných trestoch

Autor: Milena Janovicová | 24.2.2015 o 11:02 | Karma článku: 6,11 | Prečítané:  1118x

O danej téme má našinec jasno. Nulová tolerancia? Nie.  Jedna facka v správny čas a za čin, ktorý je skutočne porušením základných pravidiel, nikomu ešte neuškodila. Platí ale princíp č. 1.: Je to individuálne. Existujú totiž aj jemní a  empatickí ľudia, ktorým dať facku je ako  prejaviť zvieracie pudy. Im stačí mimika, pohľad, slovo. Princíp č. 2 je, že človek musí vedieť,  za čo dostal a cítiť, že je to spravodlivé. Princíp č. 3: Keď ťa v detstve niekto nezastaví v porušovaní pravidiel, v dospelosti na to môžeš len doplatiť, ale už nie jednou výchovnou fackou, ale môžeš prísť aj o slobodu alebo život. 

Môj nebohý otec, ročník 1921, bol ako dieťa týraný otcom, ktorý  si na ňom,  jedinom z piatich detí,  vybíjal zlosť. Otec o tom nerád  rozprával. O starom otcovi hovorili, že mal „zlú povahu.“ Mňa sa otec nikdy nedotkol, ale keď si vypil, z dobrodušného a mierumilovného človeka sa stal násilník, rád rozbíjal veci okolo seba. Za krátky čas bola celá kuchyňa rozbitá na kúsky. Asi pozostatky z detstva, bezmocnosť a  frustrácia, uložená v podvedomí, sa mu vtedy vracala a nevedel ju ovládnuť. Odvtedy nenávidím násilie a neexistuje, aby som sa nezastala toho, komu ubližujú.

Naša generácia, päťdesiatnikov, zažila v škole  aj doma telesné tresty. Nebolo to týranie.  Také výchovné facky. Ísť do riaditeľne a dostať facku od  prísneho riaditeľa sa vtedy  rovnalo  smrti. Výsledkom bol absolútny poriadok a kľud na hodinách i na prestávke. Riaditeľ bol  aj psychický despota. Aj mne sa ušlo. Na hodine dejepisu v deviatom ročníku, keď som predvádzala svoje poznatky o príčinách 1. svetovej vojny a ja, / prečítajúc o tom aj knihu Ruže a trón/ som povedala, že zavraždenie Ferdinanda d Este v Sarajeve, on  na to zbledol, zvýšil hlas a obvinil ma z revizionizmu,  ako som si to mohla myslieť, a čo  militantné  snahy Nemecka?! Čerešničkou na torte bola  slovenčinárka , ktorá nás bila trstenicou po zohnutých špičkoch prstov. Koľko chýb v diktáte, toľko úderov. Kamarátka v lavici sa strašne bála fyzickej bolesti, tak som vstala a dostala po ruke za jej chyby. Dodnes si spomínam, ako tá učiteľka v mojich očiach klesla ako človek aj ako pedagóg.

Po rokoch sa podarilo aj mne vyskúšať si ťažký chlebík pedagóga. Boli to siedmaci. Keby som mala zhrnúť,  aká to bola trieda v jednej vete,  tak  to bola  „neriadená strela.“ Z 33 žiakov polovica  na prepadnutie a tí ostaní- štyria jednotkári, ostatní dvojkári, trojkári, štvorkári. Keďže mnohí mali veľmi zlé známky, ja som to pomenovala, že „zle naštartovali“, tak museli upútať inak ako vedomosťami. To znamená:  vyrušovaním a vylomeninami.  Mali tú „smolu“, že ja som ich mala rada a tak všetky vylomeniny,  ktoré napáchali, potom aj patrične ľutovali, keď pochopili, že len ja mám kvôli nim nepríjemnosti. Triedna učiteľka =  fackovací panák.  Keď je trieda dobrá, tak sú dobrí žiaci. Keď je prúser, tak triedna je slabá a nezvláda ich. Prekvapilo ma, že na bývalú triednu, ktorá ich vraj fliaskala rukou, keď vystrájali, veľmi radi spomínali. Mala vraj veľa prsteňov. Zobrala ich na chodbu a tam ich proste vyfliaskala. Do triedy prišli červení a na lícach odtlačky po prsteňoch. Chlapci, keď mi to rozprávali, sa smiali a videla som, že im to vôbec nevadilo. Šokovalo ma, keď jedna matka na  rodičovskom združení sa vyjadrila, že si  nepraje, aby jej syna niekto bil, lebo ona ho bije doma. To som už vedela, že je zle a musela som Matúša chrániť pred vlastnou matkou. Čiže zatĺkať zlé známky a keď sa nedalo, aspoň jej vyhovoriť, aby mu nezatrhla futbal, hľadať v ňom to kladné, aby ho netrestala. Chlapec bol hyperaktívny a aspoň v tom futbale vybehal ten nepokoj, ktorý v sebe cítil. Tieto deti ma naučili, že oni  vedia, čo je spravodlivé. Spravodlivý trest mohol byť pre nich  aj fyzickým trestom, keď si ho zaslúžili. Pre mňa to vtedy bolo nepochopiteľné. Ja som k nim mala vzťah ako k budúcim dospelým a nie ako k deťom. Preto odo mňa  nikto nedostal fyzický trest. Sama by som sa hanbila pred sebou, že som zlyhala. Najprv to brali ako moju slabosť, že si s nimi neviem poradiť, pokúšali ma vyrušovaním, prekrikovaním, chceli ma vyprovokovať k bitke,  veľmi vulgárne si nadávali, až som musela zaviesť za nadávku finančný trest do triednej pokladnice. A za tie peniaze sme potom šli na výlet.

Jediný rozdiel vo výchovnom procese, či  je primeraný fyzický trest alebo nie, je   v tom, že po facke príde náprava ihneď, ale po dohováraní a vysvetľovaní, príde odpoveď až oveľa, oveľa neskôr. Treba mať proste pevné nervy a obrniť sa. Mne to s nimi trvalo tri roky. Ale odpoveď bola taká, že aj keď odišli na stredné školy, prichádzali za mnou sa porozprávať, pochváliť s úspechmi, poradiť sa.  Dodnes sú to moji priatelia a ja stále  ich pani učiteľka. A to, aké mali vtedy známky, neovplyvnilo podstatne ich uplatnenie. Dokonca Zuzka, ktorá prepadala, si urobila vysokú školu, Robo, ktorý trpel dyslexiou, mal na strednej odbornej škole jednotky.

Poznámka : nechcem, aby ste si tento blog vysvetlili, aká som dokonalá. Nie som. Aj mne rupli nervy. Po štyroch rokoch v školstve. Keď chlapec z vedľajšej triedy skoro vybil oko mojej piatačke. Najprv som mu vysvetlila, čo urobil a aké to môže mať dôsledky  a potom dostal na zadok rukou. Pred všetkými.  Tá ruka  ma  potom bolela týždeň. Chlapec nezanevrel. Správal sa ku mne s ešte väčšou úctou. Dodnes sa zdraví.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?