Moja brigáda v Rusku na ďalekom východe.

Autor: Milena Janovicová | 16.3.2015 o 18:00 | (upravené 17.3.2015 o 12:18) Karma článku: 7,71 | Prečítané:  2136x

Bolo leto, skončila som štvrtý ročník na výške a rozhodovala sa, kde pôjdem na brigádu. Chcela som si zarobiť, ale aj spoznať Rusko a jeho obyvateľov. Šla som až na ďaleký východ, k čínskym hraniciam, k jazeru Bajkal – do Usť Ilimska. Vybrala som si najťažšiu prácu – stavať mesto od základov.

 Už let TU 154 bol nekonečne dlhý, z Petrohradu -  jediné medzipristátie na Urale, a potom  osem hodín nad nekonečne veľkou krajinou. Nadránom sme - asi sto študentov z celého sveta, prileteli do Bratska a už po prílete bolo jasné, že  je po romantike. Boli sme unavení, vonku záľaha komárov, políhali sme si proste na podlahu a trochu zdriemli. Potom v júli – v tridsaťstupňových horúčavách, autobusmi do tábora v Usť Ilimsku. Priamo v tajge vytínali ihličnany a stavali  mesto. Náš oddiel mal ruského vedúceho „kamsorga“- Sašu. Saša bol piatak na vysokej škole v Petrohrade, po skončení školy pracoval vo výrobe a 2 roky sa pripravoval  na výšku na „rabfaku“/prípravka pre robotníkov/, a až potom sa dostal  na vysokú školu. Bol teda starší ako my a skúsenejší.  Kopali sme základy pod stavby, betónovali, asfaltovali cesty...Čižmy a onuce ako záchrana pred  horúcim  asfaltom. Betón sme nosili na nosidlách, dodnes nechápem, ako to,  že tam nemali fúrik.

Keď sme raz v sobotu popoludní betónovali „tancevaľnuju ploščadku“- taký letný amfiteáter s tribúnou, chýbal nám do ukončenia stavby betón, už nie veľa betónu. Všimli sme si, že vedľa na ohradenom vysokým drôtom stavenisku, kde stavali väzni v pracovnom tábore, priviezli betón.  Saša navrhol, že by sme si mohli trochu betónu vypýtať. Len otázka znela, s kým  má ísť poprosiť. Všetci určili mňa.  Nedala som sa prehovárať. Tak sme šli aj so Sašom za ostnatý drôt.  Za volantom  vetriesky sedel muž, zarastený, v stredných rokoch,  po rusky s prízvukom cudzinky som mu vysvetlila situáciu a poprosila ho o trochu betónu. Skúmavo si ma obzrel a potom povedal: „Charašo“, že máme počkať, kým polovicu naloženého betónu vyloží  a tú druhú polovicu nám nechá. Keď tam skončil, sadli sme si so Sašom k nemu do kabíny a šli sme na naše stavenisko. Ukázali sme mu, kde to chceme zhodiť.

Začal cúvať, keď tu sa stalo niečo nepredvídateľné...pod nami sa objavila priepasť a nás začalo ťahať dozadu. Stuhla mi krv v žilách, Saša zbledol, šoféra by sa tiež krvi nedorezal. Všetci sme na seba pozreli, v očiach smrť. Šofér zaradil rýchlosť a snažil sa vyjsť hore, nedarilo sa, ťahalo nás to dolu, všetko to trvalo celú večnosť, zúfalý pokus vyjsť hore, kolesá sa šmýkali...až po chvíli, akoby zázrakom, nás niečo nadvihlo a my sme sa dostali na pevnú pôdu. Vyšli sme so Sašom von. Šofér bol taký prestrašený, že už ani nevyšiel z kabíny, len trochu  nadvihol vyklápačku , my dvaja sme sa postavili na bočnicu  a druhou nohou na korbu, a tak sme s lopatami  betón sami vyklápali z nákladiaku. To, že aj tu nám ide o zdravie, sme si už ani neuvedomovali. Potom šofér  bez slova odišiel. My sme, celý oddiel, do noci, v sobotu, dobetónovali priestor pod lavicami a celí šťastní,  spievajúc nami zloženú oddielovú hymnu, sme si vyspevovali cestou do tábora.

Dodnes si to neviem racionálne vysvetliť, čo sa stalo v ten moment,že sme sa vyhrabali z tej priepasti. A never na zázraky !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?