Moja brigáda v Rusku na ďalekom východe.

Autor: Milena Janovicová | 16.3.2015 o 18:00 | (upravené 17.3.2015 o 12:18) Karma článku: 7,71 | Prečítané:  2191x

Bolo leto, skončila som štvrtý ročník na výške a rozhodovala sa, kde pôjdem na brigádu. Chcela som si zarobiť, ale aj spoznať Rusko a jeho obyvateľov. Šla som až na ďaleký východ, k čínskym hraniciam, k jazeru Bajkal – do Usť Ilimska. Vybrala som si najťažšiu prácu – stavať mesto od základov.

 Už let TU 154 bol nekonečne dlhý, z Petrohradu -  jediné medzipristátie na Urale, a potom  osem hodín nad nekonečne veľkou krajinou. Nadránom sme - asi sto študentov z celého sveta, prileteli do Bratska a už po prílete bolo jasné, že  je po romantike. Boli sme unavení, vonku záľaha komárov, políhali sme si proste na podlahu a trochu zdriemli. Potom v júli – v tridsaťstupňových horúčavách, autobusmi do tábora v Usť Ilimsku. Priamo v tajge vytínali ihličnany a stavali  mesto. Náš oddiel mal ruského vedúceho „kamsorga“- Sašu. Saša bol piatak na vysokej škole v Petrohrade, po skončení školy pracoval vo výrobe a 2 roky sa pripravoval  na výšku na „rabfaku“/prípravka pre robotníkov/, a až potom sa dostal  na vysokú školu. Bol teda starší ako my a skúsenejší.  Kopali sme základy pod stavby, betónovali, asfaltovali cesty...Čižmy a onuce ako záchrana pred  horúcim  asfaltom. Betón sme nosili na nosidlách, dodnes nechápem, ako to,  že tam nemali fúrik.

Keď sme raz v sobotu popoludní betónovali „tancevaľnuju ploščadku“- taký letný amfiteáter s tribúnou, chýbal nám do ukončenia stavby betón, už nie veľa betónu. Všimli sme si, že vedľa na ohradenom vysokým drôtom stavenisku, kde stavali väzni v pracovnom tábore, priviezli betón.  Saša navrhol, že by sme si mohli trochu betónu vypýtať. Len otázka znela, s kým  má ísť poprosiť. Všetci určili mňa.  Nedala som sa prehovárať. Tak sme šli aj so Sašom za ostnatý drôt.  Za volantom  vetriesky sedel muž, zarastený, v stredných rokoch,  po rusky s prízvukom cudzinky som mu vysvetlila situáciu a poprosila ho o trochu betónu. Skúmavo si ma obzrel a potom povedal: „Charašo“, že máme počkať, kým polovicu naloženého betónu vyloží  a tú druhú polovicu nám nechá. Keď tam skončil, sadli sme si so Sašom k nemu do kabíny a šli sme na naše stavenisko. Ukázali sme mu, kde to chceme zhodiť.

Začal cúvať, keď tu sa stalo niečo nepredvídateľné...pod nami sa objavila priepasť a nás začalo ťahať dozadu. Stuhla mi krv v žilách, Saša zbledol, šoféra by sa tiež krvi nedorezal. Všetci sme na seba pozreli, v očiach smrť. Šofér zaradil rýchlosť a snažil sa vyjsť hore, nedarilo sa, ťahalo nás to dolu, všetko to trvalo celú večnosť, zúfalý pokus vyjsť hore, kolesá sa šmýkali...až po chvíli, akoby zázrakom, nás niečo nadvihlo a my sme sa dostali na pevnú pôdu. Vyšli sme so Sašom von. Šofér bol taký prestrašený, že už ani nevyšiel z kabíny, len trochu  nadvihol vyklápačku , my dvaja sme sa postavili na bočnicu  a druhou nohou na korbu, a tak sme s lopatami  betón sami vyklápali z nákladiaku. To, že aj tu nám ide o zdravie, sme si už ani neuvedomovali. Potom šofér  bez slova odišiel. My sme, celý oddiel, do noci, v sobotu, dobetónovali priestor pod lavicami a celí šťastní,  spievajúc nami zloženú oddielovú hymnu, sme si vyspevovali cestou do tábora.

Dodnes si to neviem racionálne vysvetliť, čo sa stalo v ten moment,že sme sa vyhrabali z tej priepasti. A never na zázraky !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

K útoku sa prihlásila teroristická organizácia Islamský štát.

SVET

Zomierali najmä mladí a deti. Manchester sa zomkol

Na koncerte Ariany Grandovej bolo až 21-tisíc ľudí.

PRIMÁR

Urológ: Užitie tabletky nerobí erekciu

O sexuálnom živote muža po päťdesiatke hovorí JOZEF DÚBRAVICKÝ.


Už ste čítali?